Košické kultúrne centrum TABAČKA – KULTURFABRIK programovo uvádzajúce alternatívne divadelné zoskupenia dňa 25. 6. 2019 predstavilo inscenáciu bratislavského divadla NUDE /Nezávislého Útvaru Divadelnej Energie/ ĽÚBIM ŤA A DÁVAJ SI POZOR ocenené Cenou diváka na festivale NOVÁ DRÁMA 2019 – hodnota tejto ceny je dosť relatívna.
Tvorkyne Veronika Malgot, Lýdia Ondrušová /sú spoločne podpísané pod réžiu a dramaturgiu, druhá menovaná je aj priamou realizátorkou/, Laura Madijah Štorcelová /námet, scénografia, kostýmy, grafický dizajn/, spolu s hosťujúcimi Lenkou Libjakovou, Mirkou Ábelovou /autorka literárnej predlohy poetickej prvej časti/, Libušou Bachratou, Yehudom Gabrielitom Madijahom /autorom hudby a realizátorom vystupujúcom pod skratkou Gab/, Marekom Godovičom /dramaturgická spolupráca/ tak ponúkli divákom štyri autorské, autentické, navzájom súvisiace životné príbehy, ktorých spoločným menovateľom boli okolnosti súvisiace so vzťahmi medzi pohlaviami, s materstvom, s rodičovstvom a s rodičovstvom rodičov.
Pôvodný priestor v ktorom sa inscenácia odohráva je byt na Björnsonovej ulici v Bratislave. Byt nepôsobí ako zabývaný domov. Na sprístupnenie autentických príbehov sa využívajú jeho všetky tri izby – použitá je teda simultánna javisková dekorácia – tento spôsob prezentácie využívalo stredoveké mystérium. /Mystérium podľa etymológie znamená: „tajomstvo, tajná pravda“ – čo je pre inscenáciu signifikantné./ Návštevník priestoru sa ocitne uprostred výpovede, ktorá systematicky popiera romantické predstavy o ľúbostných vzťahoch v rámci praktickej reality. Prezentované príbehy o intímnych životných detailoch oslovia všetkých ktorí ešte nezabudli počúvať a pritom povedia všetko, o čom sa nahlas nehovorí.
Košické uvedenie zachovávalo bratislavské východiská. Začalo sa na plošine pred prvým hracím priestorom, kde štyri účinkujúce v domácich rovnošatách zahájili predstavenie štýlom „vojenského nástupu“ – v súvislostiach s „materstvom“ tento obraz získaval sarkastické konotácie. Metaforické významy nadobúdalo aj rozhadzovanie popísaných papierov prvou účinkujúcou, sugestívnou Mirkou Ábelovou, po priestore vstupnej plošiny, ktoré čakali na to, až ich v budúcnosti ktosi pozbiera. Záznamy sa zväčša týkali situácie pred samotným prvým pôrodom.
Predstavenie pokračovalo vo vnútornom hracom priestore, ktorého scénografia pozostávala z množstva obalových škatúľ /slúžiacich na uskladnenie a presun všetkého hodnotného/ a z niekoľkých exotických hudobných nástrojov. Vzťahom dvoch realizátorov k rekvizitám tieto získavali cenné metaforické hodnoty. Aj keď sa v tejto časti objavili náznaky dialógu, presnejšia je klasifikácia: pokračujúci monológ výnimočnej predstaviteľky Lenky Libjakovej. Jej mužský spoluhráč Gab totiž „svoju pesničku húdol v inom jazyku“, čo vyjadrovalo nemožnosť nájdenia spoločných formulácií.
Tretia časť sa týkala situácie po druhom pôrode. Realizátorka Libuša Bachratá /s pomocou reprodukovaného hlasového prejavu Veroniky Malgot/ sa tu všetkými dostupnými prostriedkami snažila zabrzdiť vývoj a mumifikovať sa do predchádzajúcej vizuálnej, ale aj mentálnej podoby. Metaforicky to naznačovalo použitie stacionárneho bicykla s riadidlami v tvare lyžiarskych palíc, ktorý umožňoval iba ilúziu pohybu vpred.
Výpovedná poetika záverečnej štvrtej časti bola na míle vzdialená predchádzajúcim metaforickým kvalitám. Išlo v nej o akési „zosumarizovanie predtým sprístupneného“, preto bola radikálna zmena komunikácie vlastne úplne namieste. Hracím priestorom bolo prostredie reálnej obývačky, s ponúkanými reálnymi nápojmi a pochutinami. Realizátorka tohto monológu Lýdia Ondrušová, v predstavení dvojnásobná matka, sa tu bez obáv vystavila prípadným námietkam zo strany obecenstva.
Autor textu: Ján Rácz, divadelný publicista
