Techtle Mechtle

Martina Šikulová a Matěj Damek

Nové technológie posledných desaťročí a nástup platformovej ekonomiky kvantovo rozšírili dostupnosť (a v prípade platforiem ako OnlyFans aj interaktívnosť) pornografie, čo predurčilo tiež nové možností uplatnenia a živobytia u tvorkýň a tvorcov pornografických obsahov. S týmito zmenami prišli aj nové etické problémy, nerovnosti a zneužívanie pracujúcich v korporáciách zameraných na zisk z tvorby a distribúcie pornografie. Súčasná mainstreamová pornografia navyše veľmi často čerpá z xenofóbnych či sexistických trópov, fetišizuje menšiny a dáva priestor iba niektorým typom tiel, čím podporuje škodlivú predstavu, že len takéto telá dokážu zažívať rozkoš.

Východiskom výstavy Techtle Mechtle Martiny Šikulovej a Matěje Damka je kritická dekonštrukcia tejto opresívnej podoby pornografie. Samotná umelecká prax autorskej dvojice však celkom opúšťa mainstreamovú vizualitu porna a hľadá vlastné a svojbytné využitie pornografického média v umení. Umelecká realizácia pritom môže byť tiež pilotným projektom nového modelu pornografickej tvorby ako predplácanej služby. 

Šikulová a Damek o svojej tvorbe píšu: 

„Náš obsah je vytvorený pre nás, aj pre všetkých, ktorí sa rovnako ako my nedokážu stotožniť s hodnotami súčasnej mainstreamovej pornografie. Pre tých a tie z nás, ktorých a ktoré irituje vzhľad pornografických snímok, prostredie webových stránok a kategorizácia sexuálnych preferencií. Rozhodli sme sa vytvoriť erotiku, ktorá okrem svojej jasne určenej primárnej funkcie plní aj funkciu kultúrnu. Pornografiu, ktorá spochybňuje tradičný ideál krásy, je rešpektujúca, etická a realistická.“

Umiestnením svojho videoartu v umeleckej galérii Šikulová a Damek destabilizujú galerijnú inštitúciu v zmysle prezentovania „autonómneho“ umenia v kantovskom a modernistickom poňatí. Ako píše Hans Maes v knihe Pornographic Art and the Aesthetics of Pornography (2013), moderné formalistické teórie estetiky striktne oddeľujú pojmy krásy (umenia) a erotiky kvôli predpokladu, že estetické reakcie sa zásadne líšia od tých erotických, pretože erotické stimuly nevyhnutne negujú výsostne estetický zážitok. Napriek tomu, že toto uvažovanie bolo prekonané už v ranom 20. storočí postavami ako Friedrich Nietzsche, je dedičstvo tohto myslenia dodnes prítomné v tom, ako hodnotíme umenie a jeho účinky (nielen) v galerijnom priestore.

V tomto zmysle Šikulová a Damek stavajú diváctvo pred zaujímavú situáciu: v ich videoarte sa prelínajú viaceré funkcie, od umeleckej cez politicko–manifestačnej po edukatívnu, a z hľadiska falošnej dilemy porno alebo umenie? ich audiovizuálny obsah túto dualitu prekonáva a vytvára „polysenzuálny priestor výpovede“ (slovami Andrewa Mitchella z antológie pornotopias: image, apocalypse, 2008), v ktorom sa viaceré účinky média (erotický a umelecký) navzájom nevylučujú. 

Výstava autorskej dvojice spochybňuje aj ďalšie aspekty tradičného galerijného priestoru: objekt v podobe čistej, ustlanej postele je vykĺbený z „ekosystému“ výstavy tým, že nie je umelecky ozvláštnený, a nie je ani utilitárnou rekvizitou v performance umelkyne a umelca vo videu. Tento prvok ne–erotickej a civilnej intimity spánku alebo pred–erotickej (a pred–umeleckej, banálnej) situácie predstavuje „chybu na kráse“, moment rozpadu galerijnej „fikcie“ vo význame elitného priestoru pre umeleckú inštaláciu.

Zavesené textilné diela Martiny Šikulovej z nepriehľadnej aj svetlo prepúšťajúcej látky (vrhajúcej figurálne tiene) predstavujú statické záznamy či „odtlačky“ tých istých tiel, ktoré môžeme rozpohybované pozorovať na videách. Keďže sú plátna zavesené v priestore, z opačnej strany môžeme odsledovať proces šitia a vrstvenia látok. Proces–ovosť a dôraz na otvorený vývoj je dôležitým motívom naprieč dielami výstavy.

Najsilnejšie napätie medzi estetickou a erotickou funkciou nachádzame v premietacom krídle výstavy: posedenie na kreslách pred videom obsahujúcim pornografické zábery a textový manifest presúva médium porna zo zákutí hanby a stigmy na „kinematografické“ výslnie: video má subtílny výtvarný výraz, premyslenú kompozíciu mizanscén a experimentálnu prácu s kamerou. Autorka a autor výstavy týmto prístupom prisudzujú pornografii možnosť takej kontemplácie audiovízie, z ktorej bola kvôli cenzúre naprieč dejinami filmu vytlačená – a zároveň tu jej cesta akoby symbolicky oneskorene začína od počiatku dejín kinematografie, teda od základných stavebných kameňov filmovej formy a štýlu v čiernobielom obraze.  

Nech už sme akíkoľvek formalisti a puritáni, výstava Martiny Šikulovej a Martina Dameka nám vo výsledku nenecháva inú možnosť, než kapitulovať pred polymodalitou funkcie a zážitku z ich „pornografického“ umenia: môžeme a vlastne musíme ho konzumovať inak, než nás naučila kantovská a modernistická (alebo akákoľvek iná disciplinačná) estetická doktrína, ktorá vysunula pornografiu mimo sféru estetického pôžitku – čím nás oň ukrátila. Výstava Techtle Mechtle naopak vracia pornografii estetický, edukatívny a spoločensky scitlivujúci potenciál. 

Dominika Moravčíková

~

Martina Šikulová chápe sex work ako nástroj spoločenskej zmeny, ktorý má kapacitu budovať zdravé a chápajúce prostredie. Témou sex work a jej emancipácie sa Martina zaoberá od začiatku štúdia na AVU v Prahe. Veľkú časť jej doterajšej tvorby tvoria tematické ručne vyšívané plátna, odevy a objekty. V tomto projekte sa prvýkrát sama stáva sexuálnou pracovníčkou a vstupuje do sveta, ktorý predtým vstrebávala, reflektovala a zhmotňovala z „bezpečnej“ pozície. 

Matěj Damek vyštudoval Ateliér reklamní fotografie ve Zlíně. Jeho fotografická tvorba je založená na otvorenosti, úprimnosti a túžbe porozumieť okolitému svetu a nadviazať s ním kontakt. Na základe týchto spojení rád rozpráva intímne príbehy, ktoré vyvolávajú pocity empatie a optimizmu. Matěj balansuje medzi pozorovateľom a pozorovaným, verejným a súkromným, naratívnym a dokumentárnym. Využíva moment náhody a pracuje s tmou.

~

Techtle Mechtle

Autorka a autor výstavy: Martina Šikulová a Matěj Damek

Otvorenie výstavy: 7.6.2023 o 19:00

Trvanie výstavy: do 7.7.2023, Po – Pia: 15:00 – 18:00

Galéria Tabačka, Košice

 

Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.