Minulý mesiac sme okrem iného mali v Tabačke na programe aj predstavenie a rezidenčný pobyt tanečníka a performera Tomáša Danielisa. Vzhľadom k tomu, že to situácia nakoniec nedovolila, rozhodli sme sa vás potešiť aspoň krátkym rozhovorom s umelcom.
Pre tých, ktorí ťa ešte nepoznajú kto je Tomáš Danielis?
V prvom rade človek a umelec, ktorý reflektuje život okolo seba. To je vlastne asi všetko, čo je potrebné na začiatok povedať.
Ako si môžeme vysvetliť tvoje pôsobenie medzi Bruselom, Grazom, Moskvou a Topoľčanmi?
Ako vymenovanie miest, kde trávim veľa času kvôli mojej práci. Medzičasom sa tie mestá pomenili. Som viac v Bratislave, ako v Topoľčanoch a z Moskvy som odišiel. V Bruseli okrem iného pracujem ako tanečník pre Mariu Claru Villa Lobos. Ako tvorca pôsobím vo všetkých mestách. Topoľčany sú špecialita – s Nástupištom 1-12 spolupracujem na mediálnych projektoch Suvenír a Hortus Pomodorus.Tým, že pracujem v nezriaďovanej kultúre a všetky dotácie včetne zahraničných koprodukčných príspevkov tvoria ani nie 10 percent, musím tvoriť na takej úrovni, aby som sa uživil. To sa rovná tomu, aby moje predstavenia boli žiadané na medzinárodnej scéne. Spomenuté mestá sú oporné body pre tvorbu a tourovanie predstavení.
Máš za sebou už niekoľko rokov aktívnej činnosti. Ako sa zmenil tvoj prístup k tvorbe oproti začiatkom? V čom vidíš najvýraznejší posun?
To je ťažká otázka. Po absolvovaní škôl som tvoril a pracoval v akejsi miestnej – slovenskej kultúrnej tradícií. Podľa môjho názoru sa viaže na estetizovanie a formalizovanie tém a vyberania si tých otvorene najzávažnejších otázok ako podklad pre prácu. Časom som upustil od formalizácie a estetizácie, našiel som nadhľad. Poskytlo mi to priestor pre priamočiarejšiu komunikáciu s divákom a formálnu voľnosť. Predstavenia sa stali ľahšími, vtipnejšimi na jednej strane a na druhej – vďaka ľahkosti mám pocit, že mám väčší prienik do hĺbky a podstaty tém, ktoré spracovávam a môžem si dovoliť byť otvorenejší. Otvorilo mi to cestu k médiám, na čom som dlho pracoval, ale bol som schopný dosiahnuť to len za posledné roky. Predstavenia nabilli na nekompromisnosti a sile, teda aspoň podľa ich odozvy.
Ústrednou témou tvojho novovznikajúceho projektu s názvom Projekt 46′, na ktorom si mal pracovať v rámci rezidencie v Tabačke mala byť empatia. Čo ťa inšpirovalo k výberu tejto témy?
Jej absolútny nedostatok, ktorý sa odzrkadľuje nie len v samotnej nálade spoločnosti – večnej nespokojnosti, ale hlavne v prikláňaní sa k populizmu, extrémizmu a zjednodušovaní komplexných situácií. Ústi to podľa môjho názoru do znevažovania ľudí ako takých. Neschopnosť cítiť a chápať iných ľudí je pravdepodobne zdroj najväčších neduhov spoločnosti. Človek, ktorý chápe a cíti iného človeka má menšiu tendenciu mu ubližovať alebo pôsobiť negatívne pre spoločnosť. Opakujem, podľa môjho názoru. Samozrejme sa môžem mýliť.
Tak isto si myslím, že empatia je aj jedným zo zdrojov rozhľadu a tým je potrebná pre akýkoľvek zdravý vývoj jednotlivca, či spoločnosti.
Ako prežívaš časy pandémie? Do akej miery pandémia ovplyvnila tvoje pôsobenie na umeleckej scéne?
Prežívam veľmi ťažko. Ako človek – odluka od blízkych, určitý čas som sa nevedel dostať domov a teraz som opäť v rovnakej situácií. Z pracovného hľadiska som prišiel o 80 percent práce a príjmu. Ako je vidno, umenie je na konci spoločenského záujmu a tak v princípe akákoľvek efektívna pomoc či kompenzácia je nedosiahnuteľná alebo neexistujúca.
Takisto sa na tom podieľalo veľmi nepríjemné uvedomenie si, kde sa skutočne spoločnosť nachádza. Nevnímanie umenia ako regulérnej práce, ale ako platenej zábavy, je len najmenej z toho. Slovensko ako krajina, v ktorej HDP je z veľkej časti viazané na montovanie áut nemá dlhodobú perspektívu. Podľa odhadov tak možno prežiť ešte 10 rokov. Celosvetovo je trend automatizácie a prechodu k ekologickým palivám a elektrizovaniu pohonov. To bude ústiť k odpadnutiu celých častí priemyselných reťazcov. Ak nechceme skončiť ako jedna veľká chudobná oblasť, budeme musiet nasledujúce roky reštrukturalizovať ekonómiu krajiny dosť podstatným spôsobom. Pravdepodobne smerom k priemyslu a odborom viažúcim sa na inovácie. K tomu je potrebné vzdelávanie a kultúra. Z toho jednoznačne vyplýva, že to nie je len o príjemnej alebo zaujímavej návšteve divadla, či koncertu. Kultúra má svoju strategickú úlohu vďaka svojmu vplyvu na spoločnosť. Z hľadiska reštrukturalizácie je aj /bohužiaľ/ najlacnejšia. To len poukazuje na jej stav. Posledné ohlasy v spoločnosti počas pandémie jasne ukázali, že nie len všeobecne spoločnosť, ale aj veľká väčšina jej špičiek si to neuvedomuje alebo to zatláča do úzadia. Z toho nič dobré nemôže vzísť. Platí staré známe, že národ bez kultúry nemá budúcnosť. A kultúry súčasnej – reflektujúcej dobu a nie kultúry viažúcej sa na minulosť a fungujúcej ako únik z reality.
