Autoreferenčné, alebo sebaskúmajúce umelecké stratégie patria k populárnym prejavom súčasného výtvarného umenia, ale majú aj svoje úskalia. Jedným z hlavných je odhad vlastnej diváckej zaujímavosti umelca a zvolenie vhodnej optiky jej spracovania. Aktuálna výstava Petra Caka (1993) je však príkladom ako sa s týmito úskaliami dá dobre popasovať a ponúknuť pohľad do svojho autentického sveta zároveň aj s univerzálnejším generačným odkazom. Cako je síce čerstvým absolventom Ateliéru Slobodnej kreativity 3D Fakulty umení TUKE a stretávame sa na jeho prvej samostatnej výstave, ale už jeho študentské práce vyvolávali uznanlivé reakcie a zniesli už aj galerijné kritériá (skupinová výstava Žiadosť o dokonalú bytosť v bratislavskej galérii Médium).

Peter Cako preukazuje schopnosť multimediálnej práce, napriek tomu sa príznačne k svojmu predošlému štúdiu rozhodol svoju prvú výstavu postaviť na médiu sochy. Ideová koncepcia výstavy vychádza na jednej strane z bežného transponovania „nízkych“ popkultúrnych foriem herného priemyslu a s tým spojených online subkultúr cosplay do súčasného umenia, avšak s pozoruhodným akcentom osobnej mytológie. Cako tak síce priznáva hlboký ponor do tohto online sveta, ktorému dominuje japonský kultúrny kontext, zároveň je schopný odosobnenia v subverzívnych odkazoch zneisťujúcich diváka. Jeho výtvarné myslenie je ovplyvnené aj filozofom a estetikom Richardom Shustermanom a jeho obhajobou popkultúrnej estetiky ako búrlivého návratu jej somatickej dimenzie v protiklade s „trpkou pasivitou a chrápajúcim spánkom“, ktoré často vyvoláva sledovanie vysokého umenia.

Autorovým zámerom bolo vytvoriť sochy zo súčasných termostatických materiálov (worbla/Eva foam) a pracovať s estetikou ich surového stavu. Jeho pozornosť pútali rozpracované kostýmy pre cosplay a rovnako ako pri nich sa Cako pri svojich sochách sústreďuje na ich dočasnosť. Na druhej strane však sledujeme pomerne prepracované sochy z hľadiska ich vytvárania na pomedzí konštrukcie a modelovania. Patria k nim najmä diela ako Priadka osudu či Železný anjel. Prvým z nich je akýsi zvinutý ale sústredený pavúk priznávajúci digitálnu predlohu. Naproti tomu je Železný anjel otvorenou konštrukciou, ktorá má  pripomínať kabínu helikoptéry, ktorá zachraňuje ľudí pred oknami Cakovej izby. Na to všetko dozerá Lovec démonov  – busta z materiálu worbla s okuliarmi pre virtuálnu realitu. Prelína sa tu tak virtuálny svet vnútra Cakovho sveta/izby kde poľujú digitálny lovci a poetickým uchopením sveta vonkajšieho, kde sa helikoptéra mení na anjela, ktorému z európskych peňazí postavili nový chrám/heliport. Podobne je to aj s dielom Prijať cookies, kde sa dáta webových serverov vyvolávajúce obavy o internetové súkromie, menia na moravský koláč od Cakovej babky, ktorý si jeho súkromie naopak váži. Poslednou dvojicou diel je Nebeská čerešňa a Iba duch nie, ulita. Prvým je alúzia na japonské bonsaj – v našom prípade je ním opadaná Sakura, ktorá je zároveň symbolom krásy aj pominuteľnosti. Opäť tu autor naráža na  efemérnosť virtuálneho sveta – potreby neustáleho precitania do reality. Toto dielo jemne ožaruje svetelný objekt akejsi ulity v parafráze na japonské cyberpunk anime Ghost in the shell a zároveň na známe multimediálne dielo súčasného umenia No ghost just a shell (Huyghe-Parreno 1999-2002).

Leitmotívom Cakovej výstavy je tak motív prebudenia (z japonského okitekudasai – prosím zobuď sa) ako imperatívu nutnosti precitnutia s lucidného snenia v prostredí hier či seriálov. Cako však z tohto snenia dokáže produktívne generovať hmatateľný úžitok v podobe umenia, ktoré nám zase toto lucidné snenie pripomína. Pozoruhodne tak uzatvára kruh, v ktorom sa veľká časť jeho generácie suverénne pohybuje. Tento cyklus pravidelného prelínania realít však zďaleka nemusí mať len negatívne súvislosti, ale naopak môže pomôcť zvýrazňovať citlivosť vnímania bežnej skutočnosti. Vždy je však potrebné zobudiť sa a vydržať.

~

Peter Tajkov 

Peter Cako: Okite kudasa Cako-san

kurátor výstavy: Peter Tajkov
trvanie výstavy: 9.11. – 11.11. 2022
vernisáž: 9.11. o 19:00