Priznávam, na tento koncert som šiel tak trochu naslepo. Vnímam to ako spontánny spôsob objavenia novej hudby bez toho, aby ju človek poznal a mal o nej akékoľvek predsudky. Son Lux som poznal viac-menej z dvoch skladieb. Prvou z nich bola Easy so speváčkou Lorde (ktorej tvorba mi hovorí oveľa viac) a druhá bola Lost It To Trying. Tá sa objavila vo filmovom spracovaní knihy Papierové mestá i v televíznej reklame na istú automobilku. Zvyšok skladieb, ktoré som počul iba veľmi letmo, mi pomohli vytvoriť si aspoň predstavu o tom, čo sú Son Lux zač.
Traja chalani, menovite Rafiq Bhatia na gitare, Ian Cheng na bicích a elektronických perkusiách a Ryan Lott za mikrofónom a klávesami, vytvorili vo veľkej sály v Tabačke intímnu atmosféru. Elektroniku a štipku experimentu, ktorú som poznal z dvoch menovaných skladieb, skvele dopĺňali post-rockové sóla a občasné zmeny tempa. Kým Rafiq si poctivo hral na gitare, Ian pomocou elektronických perkusií púšťal rôzne sample a pazvuky, príznačné pre ich skladby.
Pri kompozícii skladieb mi nenapadá mi nič iné, ako slovo abstraktnosť, či krehkosť – najmä, ak si vybavím Ryanov tenký hlas, zapadajúci do experimentálneho zvuku priam ako puzzle.
Špeciálne pri skladbách ako Stolen či Surrounded sa Rafiq a Ian blysli natoľko, že som mal pocit, akoby si jammovali niekde v skúšobni. Znelo to naozaj tak, akoby mali svoj svet niekde „za stenou“, ďaleko od ľudskej civilizácie.
Skupina sa povzniesla nad technické problémy, ktoré ich trápili približne 10 minút, a po nich vložili do vystúpenia snáď celú svoju dušu. Koncert si zjavne užívali, keďže aj vystúpenie v Tabačke znamenalo pre nich niečo výnimočné. Hoci zakaždým vystupujú s rovnakým setlistom, mení sa nálada, fanúšikovia a technická časť vystúpenia, ktorá prirodzene vyžaduje aj kúsok improvizácie. A to všetko vyšlo na jednotku.
„Z koncertu som odchádzal očarený. Môže sa stať, že živé prevedenie skladieb je niekedy o niečo horšie, než samotné štúdiové verzie. V tomto prípade sa štúdiovky ani zďaleka nevyrovnali tomu, čo Son Lux predviedli naživo.“ –Richard Končol
